... akurát z maturitného ročníka, keď sme sa ako triedy delili podľa zvolených predmetov na viac skupín. Keďže padol piaty maturitný predmet pre gymnáziá, zostali mi hodiny dejepisu viac-menej ako voľné. Ale späť ku tým kvetom ;).
Dvojhodinovka dejepisu sa ledva začala, keď dejepisárka kdesi na chvíľku zmizla. Čosi vybaviť s tými jej nepodarenými žiakmi. Vtedy došiel spolužiak (váham, či napísať skutočné meno), s ktorým sa dalo rozprávať o čomkoľvek. Pustili sme sa do reči. Akosi sme sa dostali k téme kvetov a ja som poznamenala, že pre ženu je to veľmi príjemné dostať len tak kvietok. Trebárs aj nejaké poľné kvety, natrhané päť minút pred stretnutím. Keďže to bolo začiatkom decembra, poznamenala som, že to by sa teraz asi nedalo. On na to podotkol, že však to sa dá hocikedy. Po chvíľke utrúsil niečo v tom zmysle, že už mi dávno nič nedal. Krátko na to sa zdvihol, že to môže predsa spraviť aj hneď teraz. A vytratil sa z triedy.
O pár minút na to sa vrátila do triedy dejepisárka. Bola taká nahnevaná z tých svojich nepodarkov, že si ani nevšimla, keď vošiel ten môj kamarát do triedy a v rukách niesol...
...kvetináč. Prišiel až ku mne a položil mi ho slávnostne na lavicu so slovami, že pre mňa všetko. :)
Nemusím snáď ani spomínať, že v tú chvíľu to bol pre mňa ten najkrajší kvet. Keďže sa jednalo o typický školský chodbový kvet, bolo ho treba trošku ovlažiť. A krásne nám spríjemňoval aj ďalšie hodiny v dotyčnej učebni.
